The Devil Wears Prada - 8:18 (2013)
Datum vydání: 17. 9. 2013
Label: Roadrunner Records
Délka: 43 minut / 13 skladeb
Odkaz: www.tdwpband.com
Země původu: USA
Žánr: Metalcore
+ nové prvky, pritvrdenie oproti predchádzajúcemu albumu
- vyžaduje viac ako jeden posluch pre zorientovanie sa v skladbách
Hodnocení: 85 %
Doporučené skladby: Martyrs, Care More, Gloom
Presne dva roky po vydaní posledného počinu Dead Throne (recenze) prichádza metalcorová banda The Devil Wears Prada s novinkou 8:18. Na prvý pohľad čudný názov piateho albumu TDWP (rozhovor) má svoj pôvod v Biblii. Je to číslo kapitoly, alebo pasáže, ktorá hovorí o tom, že súčasné utrpenie je neporovnateľné s večnou slávou, ktorá po ňom príde. Kapela hrá kresťanský metalcore a z ich textov je to aj cítiť. 8:18 je ich prvou nahrávkou pod Roadrunner Records a tiež prvou bez ich zakladajúceho člena, klávesáka Jamesa Baneyho, ktorý kapelu pred časom opustil a jeho odchod sa čiastočne odrazil na jej pochmúrnosti. Nahradil ho Jonathan Gering, ktorého však kapela ako svojho stáleho člena neuvádza. Piatu štúdiovku produkovali Matt Goldman (Underoath, The Chariot) a gitarista Killswitch Engage Adam Dutkiewicz, ktorý má na starosti aj produkciu nového albumu A Day To Remeber (ktorého sa dúfam ešte tohto roku dočkáme). Artwork albumu stavia na jednochusť, okrem známeho loga, ktoré kapela používa od vydania Dead Throne ho tvoria len prázdne stránky s rozmazanou farbou. Namiesto bookletu je tam vsadený len papier s textami.
Gloom - otvarák albumu. Celkom podarená vec, ktorú TDWP hrali počas letných festivalov (report z RfP) a už vtedy sa mi zapáčila. Ale, pred vydaním sa ju rozhodli prerobiť do podoby, ako ju môžete počuť teraz. Výsledný efekt je trochu surovší a už nemá toľko šťavy, škoda. Po dvojici ďalších skladieb nasleduje War. Keď doznejú úvodné bicie, o slovo sa prihlási Jeremy DePoyster s čistým vokálom. Celkovo dostal na tejto doske viac priestoru ako v minulosti. Samostanou kapitolu je Care More, ktorú takmer celú odspieva on. Dosť nezvyčajný song s elekropopovým nádychom mi pripomína niečo medzi Hospital For Souls z posledného počinu BMTH (recenze) a Extraterrestrial od Katy Perry (recenze... loading... ups, toto asi na sklade nemáme :) ). Zaujímavý experiment, perfektný výsledok. Hneď po ňom nasadí tvrdý kontrast prvý singel Martyrs, ktorý ste tiež mohli počuť na ich letnom turné. Už dlho pred vydaním 8:18 kapela vyhlasovala, že bude o poznanie tvrdší a temnejší oproti ich predchádzajúcej tvorbe. Voi lá, je to tu. V podobnom duchu pokračujú aj Black & Blue, Number Eleven a Home For Grave.
Po prvom vypočutí mi niektoré skladby splývajú. Začínam sa v nich orientovať asi až po treťom. Podobne to bolo aj pri predchádzajúcom albume. Práve kvôli tomu im dávam 'len' 85 %, naživo však podávajú vždy stopercentný výkon.
