CZ/SK hudební scéna pohledem Mateje Hoťky z From Our Hands
V dnešním díle rubriky CZ/SK hudební scéna pohledem se přestaneme věnovat té česká a konečně zamíříme k našim sousedům na Slovensko. Koho vybrat, aby prezentoval tuto scénu? Nemusel jsem dlouho přemýšlet a zabrouzdal jsem do řad jedné z nejuznávanějších kapel na Slovensku, formace From Our Hands. Užijte si pohled frontmana této kapely Mateje Hoťky.
Dlho, dlho som rozmýšľal, čo vlastne napísať do článku o slovenskej hudobnej scéne. Nehrám totiž v kapele, ktorá by bola nejak masovo populárna, neživím sa hudbou, síce trochu som jej urobil, ale aj tak sa nájde kopa iných, čo by sa mohli vyjadriť k téme. Aby som bol úprimný, mňa slovenská hudobná scéna ani nezaujíma. Je mi jedno, či Palo Habera ešte hrá, a je mi v podstate aj jedno, kto vyhral Slávika a podobne. Napriek tejto mojej ignorantskej povahe, hrávam so svojimi troma kamarátmi v jednej kapele. Snažíme sa hrať pankrok. Takú tú modernejšiu verziu, nie tú o pive a traktoroch. Takú tú verziu, že keď to niekomu náhodou pustím, tak on mi povie, že: „Jááájšak také ako Grindej!“. Kedysi som sa aj snažil vysvetľovať, ale dnes už poviem len, že: „Áno presne.“ Potom sa na mňa dotyčný pozrie a povie, že nevyzerám ako skejťák. Ono si asi myslí, že nič iné nerobím, len sa niekde vozím na skejte a mojím najväčším snom je ísť do Kalifornie a tam sa voziť na delfínovi a jesť kokosový orech, alebo čo tam vlastne ľudia jedia. Musím uznať, že naozaj ako skejťák nevyzerám. Stál som ale na skejte raz v živote a bolo to presne tak dlho, aby som si uvedomil, že to bolo naposledy. Dokonca neznášam aj slnko a palmy a more, a vlastne som aj radšej keď prší. Čiže tá Kalifornia asi nebude úplne pre mňa. A keď poviem ešte, že nemám rád Blink-182, farebné tričká s neónovými nápismi a ani také tie kapely, čo stále na koncertoch pokrikujú sirklpit, dotyčný je zmätený, čo som to teda ja za pomýleného pankrokera. Ako sa hovorí, o túto hudbu sa zaujímam väčšiu polku svojho života a za ten čas som čo to pochopil. Rodičia mi vždy hovorili, uč sa! Škola je prvoradá a potom sa staraj o muziku a iné veci. Myslím, že to v tej či onej forme pozná každý. Je to do istej miery spojené s našou generáciou, asi aj kvôli prudkej zmene režimu, ktorá sa tu udiala. Roky sa tu žilo nejak, a zrazu sa bude žiť úplne inak. Určitá neistota pretrváva stále a myslím, že aj generácia našich detí bude vychovávaná v tom, že sa treba učiť to, čo ti kážu, lebo si nenájdeš robotu. Muzika určite nie je to, čo by malo neskôr mladého človeka živiť. Proste treba byť pripravený na to, aby si sa dostal aspoň do nejakej fabriky, prípadne ak je dieťa nadané, aby sa v tej fabrike dostalo na nejaký vyšší post. Ja som vtedy mal sen, že budem muzikant. Na tom nie je nič nezvyčajné. Veľa deciek chce byť muzikantom, hokejistom, alebo čo ja viem čím.
Podstatné ale je, že som stretol ľudí, vďaka ktorým som sa dostal k muzike, v ktorej nejde o vypredané štadióny, nejde o to zarobiť love, nejde o to byť slávny. V hudbe, ktorú mám ja rád, ide o to mať vlastný názor, nežrať všetko to, čo človeku povedia. Ide o kritické myslenie, o slobodu a zároveň ide o disciplínu a kreativitu. Práve kritické myslenie považujem za jeden z najväčších benefitov, ku ktorému som sa za tú chvíľu, čo počúvam pankrok, dostal. Ako som spomínal, veľa ľudí má svoje sny, ale drvivá väčšina sa na ne vykašle, hneď ako sa nezačnú napĺňať. V prípade ľudí, čo snívajú o tom, že budú muzikanti, je to dosť často o peniazoch. Príde doba, keď si väčšina povie, už som do toho dal dosť veľa a nič sa nevracia. Človek príde k záveru, že sa tu neoplatí robiť muziku a peniaze bude míňať odteraz inak.
Možno by tento osud postretol aj mňa, ale vďaka tomu, že som žiadne peniaze neočakával, tak toto ma sklamať nemohlo. Pesničky, som nejaké robil, texty boli nanič, čistá vata o priateľoch, láske a klasických hovadinách, o ktorých spieva 90 % začínajúcich kapiel. Spoznáš ich ľahko, keď sa spýtaš, o čom spievajú, poriadne ti to nepovedia. Doteraz s tým bojujem, texty niesú ani zdaľeka také, ako by som chcel. Neznášam stereotyp. Stretneš sa s ním všade. Keď niekto začne chodiť do posilky, hneď si oholí hlavu a nakúpi tonu ohyzdného oblečenia, čo nosia presne tie typy, čo chodia do posilky - a to len preto, že chodí do posilky! Alebo, že muzikant musí brať drogy, nič nerobiť a mať nanajvýš tak splnenú povinnú školskú dochádzku. To je stereotyp jak remeň. Nerobiť nič iné a pripravovať sa na to, aby som sa po škole dokázal začleniť do systému, je ale z môjho pohľadu taký istý stereotyp ako tie predošlé. Teda niečo úplne neprijateľné. Aj vďaka často omieľaným frázam z pesničiek, aby človek mal vlastnú hlavu a tak podobne, som sa rozhodol, že budem robiť niečo iné. Zostávalo už len zistiť, kde na to vziať keš. Trošku som sa posnažil, pozháňal pár informácii a ešte počas vysokej školy som sa začal zaujímať o výskum. Konkrétne o elektrofyziológiu. Proste tie veci, čo sa mi tiež nikomu nechce vysvetľovať, tak isto ako sa mi nechce vysvetľovať nikomu, akú muziku vlastne hrám. Tak sa mi úspešne podarilo spromovať na výške ako elektrotechnický inžinier. Keď to niekomu poviem, predstaví si zosilňovače a repráky a čojaviemčoešte. Taká predstava sa mi samozrejme páčiť nemohla. Preto som sa rozhodol, že budem ďalej pokračovať vo výskume a že si spravím doktorát pre zmenu z biofyziky. Keďže študent doktorandského štúdia dostáva štipendium (čiže love) a má oveľa flexibilnejší pracovný čas ako montážnik na linke, môžem sa aj naďalej venovať muzike. S odstupom času môžem zodpovedne prehlásiť, že keby som sa nedostal k punkrocku, tak by som teraz nerobil nič z toho, čo robím. A tiež, že veda a punkrock majú veľa spoločného. Kritické myslenie je to najdôležitejšie, čo vedec a punkrocker potrebuje. Podobne ako v hudbe, je aj vo vede potreba veľkého množstva kreativity. V neposlednom rade treba neustále spochybňovať autority.
No, a k tej scéne. Kapely vznikajú a zanikajú. Niektoré vzniknú s dobrým úmyslom, ale podľahnú tlaku hromady a začnú robiť hudbu tak, ako sa to očakáva. Keďže najsledovanejším hromadným programom je farma a hotelperedajs, ani hudba nemôže byť príliš náročná, a teda z vyššie popísaných dôvodov, zakorenených v mojej povahe, ma tieto kapely nezaujímajú a neviem sa k nim objektívne vyjadriť.
Napriek tomu sa nájde pár kapiel, ktoré aj u nás vedia robiť dobrú muziku. Je mi jedno, aký hudobný štýl hrajú, ale keď sú mi ideovo blízke, vždy sa ich snažím podporiť. Slovensko je malá krajina, a preto hrať sa na nejaké konkrétne štýly je asi utópia. V každom sa nájde niečo, čo je kvalitné a stojí to za to. Či už je to punkrock, elektro alebo hip-hop. Nie taký ten hip-hop o trblietkach a o tom, ako zarobiť love, to je čistý hotelperedajs. Hotelperedajs je aj keď vidím kapelu v telke, čo sa správa ako po skupinovej lobotómii, potom pustia pesničku a skutekutek.
No a kam sa to dá s kapelou dotiahnuť tu u nás? Keď sa zadarí, tak budeš hrávať festivaly, kde hrajú všetky tie kapely, čo ma nezaujímajú. Teda EPIC FAIL. Z môjho pohľadu je vrchol blaha pekné klubové hranie s kapelami, ktoré považujem za dobré. Pre ľudí, čo si nájdu cestu, aby sa na nás pozreli. S mnohými sme už za tie roky doslova kamoši, a teda sa vždy teším, keď ich znova vidím. Naše československé kluby sú podľa mňa na fajn úrovni, sem tam sa nájde výnimka, ale z tej sa stane aspoň veselá príhoda, o ktorej sa ešte roky bavíme pri pive.
Hudba mi prináša radosť, tvorivú činnosť, skúsenosti s nahrávaním a tiež všetky tie veci okolo. Možnosť stretnúť mnoho skvelých ľudí je tiež na nezaplatenie. Keby som ten punkrock nemal, asi by som tunil starý bavorák niekde v garáži a čo ja viem ešte, aké iné zveriny. Takto si aspoň môžem pripadať normálny.
Vy, kteří jste článek přečetli až do konce, prosím, využijte tlačítko share níže na stránce a pomozte jej šířit dále do "světa". Děkujeme.
Čtěte také:
A jak to vidí Radim Věžník
Mladý pohled
Sláva Bareš
