CZ/SK hudební scéna pohledem Jakuba Hríbika z Momma Knows Best

Po Hoťovi z From Our Hands padla naše volba na dalšího z našich slovenských bratů - Jakub Hríbik hraje na kytaru v Momma Knows Best, což je ovšem kapela z Prahy, takže jeho pohled na věc je brán globálněji, a to i proto, že po koncertech za hranicemi může srovnávat. Kdo ho nezná, možná ho přímočarost textu zaskočí, vězte ale, že má v lecčem svatou pravdu a s jeho přístupem k hudbě a úsilím má právo kritizovat víc než většina jiných. Hlavně je to ale jeho názor na scénu a ten jsme po něm chtěli, tak to tak berte!

Prvé, čo ma napadlo keď ma Marek (WAGHiSS, pozn. red) z It Never Ends oslovil, aby som napísal môj názor na česko-slovenskú scénu, bolo – „Á, je to tu, teraz prídem aj o posledných kamarátov zo „scény“, čo mám.“ Mám totiž zásadný problém so zovšeobecňovaním. V skratke, asi neviem byť nasilu pokorný a taktný a vymýšľať všemožné slovné okľuky, aby som nemusel „ukazovať“ prstom konkrétne na veci/kapely, ktoré ma iritujú do špiku kostí. Akýkoľvek pokus o to byť objektívny je asi v mojom prípade zbytočný a jediné, čo mi snaha o objektívnosť prináša, je za dve vrecia frustrácie a chuť pogrcať sa zo samého seba. A preto si teraz pustím Black Breath - Heavy Breathing a hubu na špacír, a budem dúfať, že kým doznie posledné kilo na albume, tak tento obmedzený výlev dopíšem. Keďže času je málo a vecí, čo chcem robiť, je milión a už teraz som tak 25 rokov v časovom sklze, tak sa to pokúsim zredukovať na 3 veci, ku ktorým mám chuť sa vôbec vyjadriť. Dopredu chcem len povedať, že nasledujúce riadky sa týkajú hlavne česko-slovenskej „tvrdej scény“ (čokoľvek si už pod týmto pojmom predstavujete) a v žiadnom prípade nereprezentujú jednotný názor hudobného telesa Momma Knows Best, ktorého som súčasťou. Neviem, akým nedopatrením som sa kvalifikoval k tomuto článku, hrám síce s kapelou už nejaký ten piatok, venujeme sa tomu naplno a odohrali sme zopár koncertov za hranicami, ale ak niekto čaká od tohto článku návod a rady, ako byť úspešný (od člena neúspešnej kapely), tak nech prestane čítať hneď teraz.

Vec prvá: „Kvalita tuzemských kapiel“

Tadáááá, žiadne milosrdné „myslím, že na česko-slovenskej scéne je kopa dobrých kapiel s potenciálom presadiť sa aj za hranicami“ sa nekoná. Ja osobne ich zrátam na jednej ruke, a príde mi to len tak neúprosné ako matematika sama. Jednoducho, je tu určitý počet kapiel hrajúci tento totálne menšinový žáner a z toho je len mizivé percento aspoň trochu výnimočných a z toho už aj tak mizivého percenta je iba ďalšie mizivé percento kapiel, ktoré sa nerozpadnú po prvom pol roku fungovania z toho dôvodu, že niekoho ego je väčšie ako chuť hrať a vymyslieť niečo duchaplné. Nie, nie som idiot, a nemyslím si, že v zahraničí je to iné - stačí sa pozrieť na Reverbnation alebo PureVolume, prejsť si kapely z ospevovanej Ameriky či Británie – na jednu dobrú kapelu pripadá v pomere takisto veľké množstvo kapiel zbytočných. Takže Bandzone.cz v tom nie je absolútne výnimkou... demografia diktuje v celku jasne.  To, že sme pravidelne svedkami, ako forma víťazí nad obsahom, nejdem absolútne rozoberať. Za posledných desať rokov sa celý pojem „mať kapelu“ obrátil o 180 stupňov, nástroje sú lacnejšie, Youtube vám ukáže ako sa obliecť, učesať, AutoTune naučí spievať, bubny natrigrujeme a preženieme cez SuperiorDrummer a gitary Ctrl + C a Ctrl + V, logo obšlahneme od Parkway Drive a jeb ho točiť klip na kamarátov foťák (čože na foťák, ale najlepšie na poli, alebo v opustenej továrni to bude paráda, kámo, hlavne ma natoč, ako hrám ten tapping a že mám nové Vans-ky). Hotovo - ideme na turné. Nikto nás nechce, kde sa stala chyba? Veď do toho ideme „naplno“ už pol roka (v lepšom prípade)?! Jedným slovom súdnosť je to, čo mi na česko-slovenskej scéne chýba asi najviac.

Posledných 6 rokov som strávil v Prahe, a preto pripisujem väčšinu vecí, čo ma iritujú, českej scéne... ale slovenská je na tom pravdepodobne takisto a horšie. Otrasná pivná kultúra, ktorá decimuje hudobný vkus, a národná hrdosť, ktorá otriasa každým žánrom. „Konečne máme svoje české Placebo,“ hovorí jeden z komentov na BZ profile kapely Niceland – zoznam komentov tohto typu je nekonečný, a bohužial ma ešte stále dokáže vytočiť do nepríčetnosti. Neviem prečo, ale mám pocit, že sa na česko-slovenskej scéne najviac darí klonom klonov kapiel (Áno, myslím kapely typu Marina – sorry , nemohol som si to odpustiť). Prečo ľudia tak túžia vidieť tuzemské „ekvivalenty“ svetovo známych kapiel, to mi stále nejde do hlavy. Samozrejme, že sú to len slová zatrpknutého typa, ktorý má pocit, že všetci okolo zakladajú kapely z tých najnesprávnejších dôvodov, ale keď sa ma teda pýtajú na názor, tak tu je. 

Aby som túto kapitolu uzavrel, tak snáď len dodám, že sú tu kapely, ktoré si vážim po hudobnej aj ľudskej stránke. Len sú mi vrcholne nesympatické keci, častokrát práve už známejších kapiel v rámci ČR o tom, ako je to tu ťažké, „nechcú nás na festivaloch a nedostali sme catering a hráme za cesťák, neviete aké to je šoférovať a potom vykladať dodávku o 4-tej ráno“ – fuck off, to je toho, čo ste z cukru? Radšej vyložím ráno o 4-tej dodávku sám 3-krát po sebe, ako vstávať do práce, ktorú neznášam. Možno jedna/dve z CZ/SK kapiel, ktoré som spoznal za tú chvíľu, čo koncertujeme, naozaj robí všetko preto, aby sa posúvali hudobne aj ako „business,“ keď už to mám tak otrasne pomenovať – nesedia a nepíšu kokotiny (ako ja napríklad teraz), ale píšu maily zahraničným bookingom, doobeda drú na brigádach a poobede v skúšobni. Syndróm lokálnej slávy, ktorým tu podľa mňa trpí strašné množstvo kapiel a s ním spojená lenivosť/pohodlnosť posiela aj nádejnejšie projekty „do kytek“ skôr, ako si stihnú zabookovať prvý koncert mimo svoje rodné mesto.

Vec druhá: Texty alebo „Angličtinou proti bezobsažnosti“

Na rovinu, tuzemské kapely spievajúce v češtine a slovenčine ma z pravidla nebavia (česť výnimkám KillerPanda/Esazlesa/Dive). Kľudne si do mňa kopnite, že som podľahol kultúrnemu imperializmu, ktorý na nás útočí zo západu. Angličtina v hudbe ma proste neskutočne baví a kapely, ktoré sú ochotné do obsahu a formy anglických textov a výslovnosti investovať toľko isto času čo hudbe, majú u mňa vyhraté a v svetovom merítku dajme tomu mierny náskok. Môj osobný dojem/skúsenosť je, že 99,9 % kapiel na CZ/SK scéne na to jebe, a skrýva to veľké NIČ, čo chcú povedať za primitívne klišéovité frázy chybne odpísané z bookletov svojich veľkých vzorov. Asi som v tomto ohľade názorový fašista, ale do čerta je rok 2012. Anglická fonetika je na webe, dajte si texty napísať, dajte si ich skontrolovať, ale hlavne do psej matky – keď už nič iné, aspoň si stojte za tým, o čom spievate.  Nemám na mysli filozofické posolstvá, ale veci ku ktorým máte čo povedať aj po koncerte. Nie abstraktné dve slohy „štandardného metalového temna.“ Viac túto tému pitvať nebudem – púšťam Black Breath po druhý krát, nejako som to neodhadol.

Vec tretia: Koncerty a turné

Za tie cca 2 roky, čo s MKB fungujeme ako plnohodnotná kapela, sme stihli zahrať okolo 80 koncertov – nie je to veľa, ale málo asi tiež úplne nie. Hrali sme v Čechách, Poľsku, Taliansku, Nemecku, na Slovensku... čo mám povedať. V podstate skoro nikde a keď aj tak len krátko. Súvisle sme boli na „turné“ maximálne 5 dní vkuse, no aj blbých 5 dní stačí na to, aby ste zistili, či vôbec dokážete byť spolu, či ste kapela, či vám ide naozaj o spoločnú vec. Problémom víkendových koncertov, na ktoré je odkázaná väčšina miestnych kapiel, spočíva hlavne v tom, že sa nestihnete ani naladiť na jednu vlnu a už ste na ceste domov. Suverenita vystúpení a tým aj stokrát omieľaná svetovosť kapiel prichádza možno s 20 koncertom v rade. Bookovať koncerty v zahraničí nie je jednoduché, ale nie je to nemožné... počítať s mínusom za naftu a žrádlo musí byť samozrejmosť, inak nevyjdete za hranice... nikdy. Samozrejme, ak nie je kapela pripravená nič obetovať, tak je to jasná konečná – prajem príjemné spomínanie na to, ako si kupujete v Děčíně na pumpe pivo a bagetu, lebo to je celé, čo zažijete. A práve tento banálny risk strašne veľa kapiel odrádza a dôsledkom je stagnácia a nekonečný pičung o tom, ako ľudia nechodia na koncerty – tak nehrajte 5-krát do roka to isté mesto, hm? Ak je niečo okrem kvalitnej kapely čo pritiahne ľudí na koncert tak je to vzácnosť jej vystúpení.

 „Alespoň nás ruinuje to, co nás baví!“ Tak znie slogan blogu Damage Done Records, dúfam že mi Ondro a Ivan odpustia, že som si ho vzal do huby. Znie to síce skleslo, ale pre mňa je v tom neskutočná dávka optimizmu a pravdy. A práve takto jednoducho by som chcel tento paškvil ukončiť.

-Kubo

Vy, kteří jste článek přečetli až do konce, prosím, využijte tlačítko share níže na stránce a pomozte jej šířit dále do "světa". Děkujeme.

Čtěte také:

Jaké to je, pohybovat
se po české hudební scéně,
vám přiblíží Jakub Šmucr
z kapely Shogun Tokugawa.

A jak to vidí Radim Věžník
z kapely Rattle Bucket?

Mladý pohled Adama Mišíka
z The Colorblinds.

Pohled na slovenskou scénu
od Mateje Hoťky z
From Our Hands.

WAGHiSS / Sláva Bareš