Rozhovor s Frankem Turnerem: Definici punku už neřeším

Začínal ako obyčajný mladý pankáč z anglického Wessexu. Pretĺkal sa rôznymi kapelami, skúšobňami a klubmi pofidérneho charakteru, až nakoniec stál pri založení HC punkovej kapely Million Dead. Už počas hrania v nej si ale sem-tam brnkal svoje pesničky i na akustickej gitare. Keď sa kapela rozpadla, neváhal a pustil sa do sólovej kariéry. A po štyroch štúdiových albumoch, z ktorých zatiaľ posledný England Keep My Bones, zaznamenal skutočne obrovský úspech, je z neho Frank Turner - svetoznámy pankáč z anglického Wessexu!

Keby v decembri 2012 skutočne došlo ku koncu sveta, bol by som fakt naštvaný. Nevyšiel by totiž nový album Bad Religion (a oni to zas raz dokázali!) a nevyšiel by nový album Franka Turnera. England Keep My Bones bol do značnej miery inšpirovaný tvojim rodným Anglickom, má aj nadchádzajúci Tape Deck Heart nejakú ústrednú tému?

Aj ja som rád, že svet neskončil! Nová nahrávka skutočne vôbec nie je o Anglicku. Musím povedať, že je fajn posunúť sa k novým námetom. Na TDH nájdete viaceré témy, ale tými najústrednejšími sú zmeny a konce – čím sa vlastne komplikovane snažím povedať, že je to „rozchodový album“, aspoň z väčšej časti.

Z tvojich predchádzajúcich vyhlásení bolo zjavné, že ti veľmi záleží na tom aby TDH produkoval Rich Costey. Kedy si sa rozhodol, že chceš pracovať práve s ním, a čo ťa k tomu viedlo?

Rich je skutočne jedným z najlepších producentov na svete a nahral kopu dosiek, ktoré milujem (přehled alb, na nichž se podílel, najdete na wikipedii, pozn. red.). Rád by som s ním býval pracoval už skôr, ale nemal som tú možnosť; nie je lacný! Až úspech EKMB mi umožnil začať o tom uvažovať. Som veľmi rád, že sa to podarilo. Je to génius a do tejto dosky priniesol mnoho – v prvom rade prinútil mňa i kapelu siahnuť hlbšie na naše dno, než tomu bolo kedykoľvek predtým, vďaka čomu sme nahrali ten najlepší možný album.

Nahrával si s kapelou The Sleeping Souls, s ktorou už si dlhší čas, a vyzerá to ako veľmi pekný a fungujúci vzťah. Aký je rozdiel medzi hraním „v kapele“ a hraním „s kapelou“?

Je v tom iná rovnováha a nie je ľahké ju definovať. Trvalo nám zopár rokov a zopár albumov, kým sme si v nej našli svoje miesta. Ale teraz je to skvelé. Máme spoločný cieľ – dostať z mojich pesničiek maximum. Kapela je veľmi dôležitou súčasťou výsledného zvuku. Na druhej strane, skladby sú moje a nad ich finálnou podobou mám posledné slovo.

Vlani si tiež spustil projekt Mongol Horde. Čo ťa doviedlo späť k HC a koľko času a energie zamýšľaš do tejto kapely investovať?

Jednou z najsilnejších motivácií k založeniu MH bola jednoducho chuť znovu si zahrať s Benom Dawsonom. Je to môj kamarát z detstva, roky sme spolu hrávali v rôznych kapelách a chýba mi. Tiež som cítil potrebu uhasiť svoj smäd po tvrdej hudbe. Je dodnes stránkou mojej osobnosti, ktorá sa v mojej bežnej tvorbe až tak neprejavuje. Veľmi ma to baví, chceli by sme niekedy nahrať album a vyjsť na turné. Mongol Horde pre mňa ale nie je najvyššou prioritou, takže ťažko povedať, kedy k tomu dôjde.

Bolo veľkým (a príjemným) prekvapením vidieť ťa hrať na otváracom ceremoniáli Olympijských hier v Londýne. Aký to bol pocit a prečo si sa rozhodol hrať práve I Still Believe?

Bolo to rozhodne zvláštne. Na jednej strane bolo úžasné, keď ma Danny Boyle oslovil, aby som sa na ceremoniáli podieľal. Teším sa z každej novej skúsenosti, ale samotný koncert bol vskutku divný. Vedeli sme, že to veľa ľudí sleduje, a pritom rovno pod nami bolo falošné pole plné oviec. Odohral som v ten večer 3 skladby, v TV odvysielali len jednu. Piesne sme vyberali s Dannym spolu – ukázalo sa, že je mojim veľkým fanúšikom.

Hoci mnohí tvoji fanúšikovia boli nadšení, niektorí ľudia ťa okamžite začali obviňovať z toho, že si sa „zapredal“. Čo podľa teba vedie toľkých ľudí (vrátane hudobníkov) k ustavičným hádkam o tom, čo je to „pravý“ punk, a komerčný úspech a všeobecnú popularitu interpreta berú ako dôvod k odsúdeniu?

Debaty o definícii punku sú niečím, čím som už takto zabil priveľkú časť svojho života. Dnes môžem povedať, že som si našiel definíciu, ktorá pre mňa osobne funguje a som s ňou spokojný. Neriešim, či so mnou niekto súhlasí alebo nie.

Myslím si ale, že na celej tej punkovej predpojatosti je i jedna dobrá vec, ktorou je túžba po zachovaní integrity - a to jednoznačne podporujem. Bohužiaľ až príliš často sa to zvrháva na prostú hipsterskú, závistlivú nenávisť voči úspechu. Čo považujem to za veľmi nudné, a tiež je to v nesúlade s mojou ideou punku – nemá to byť o tom, či je niekto cool alebo nie.

Pôsobíš ako častý užívateľ sociálnych médií. Často tweetuješ či aktualizuješ svoj Facebook, píšeš si blog, osobne odpovedáš na maily od fanúšikov. Ako to všetko zvládaš? Vyplatí sa to?

Čiastočne to robím preto, lebo ma to baví. Som tak trochu nerd. Tiež je pre mňa dôležité byť prístupný, a internet to skvelým spôsobom umožňuje. Keď som bol malý, napísal som listy ľuďom ako Herny Rollins a Guy Piccotto. Odpísali mi a to na mňa robilo veľký dojem. Nechcem, aby si niekto myslel, že sa vidím niekde inde, než je moje publikum. Má to určite zmysel. Ľudia vďaka tomu pochopili, že nie som Axl Rose či niečo podobné.

Som presvedčený, že takmer každý jeden muž tajne sníva o vlastnej značke piva. Tebe sa v tomto smere podarilo uspieť. Aký máš z toho pocit a ako by si svoje pivo „Believe“ popísal?

Heh, asi máš pravdu. Dostal som e-mail s otázkou, či by ma niečo také zaujalo, a ja som na to sakra rýchlo kývol. Je to strašne cool. Strávil som popoludnie „navrhovaním“ piva s pivovarníkom, a mám radosť z výsledku – je to pšeničné pivo. Chutná vecička!

V ČR si už zahral na festivale Mighty Sounds. Nemyslíš, že už dávno nastal čas urobiť tu i klubový koncert?

Úplne s tým súhlasím a chcel by som sa ospravedlniť za to, že mi to tak trvá. Čoskoro tu urobím poriadnu show!

Matej ‘MatZ‘ Zeliska