Report: Bažant Pohoda 2013 - 3. den
(1. část reportu čtěte zde, 2. zde.)
Posledný festivalový deň, teda sobota, pre mňa začal v znamení ďalšieho orchestra. Tentoraz to bola Československá Filharmónia. Na ich vystúpenie som si išiel predovšetkým oddýchnuť a hudbu som si vychutnával posediačky. Najviac ma zaujali české a slovenské hymny, pri ktorých som sa (samozrejme) musel postaviť. Príjemne sa na tento zbor päťdesiatich muzikantov dívalo. Dirigenti boli sympatickí a po každej skladbe sa striedali. Inak môžem k Filharmónii povedať, len toľko, že to bol príjemný oddych sprevádzaný príjemnou hudbou.
Na Orange stejdži následovali Lemon Bucket Orkestra. Títo kanaďania kombinujú pár žánrov, aby som ich zhrnul, použijem ich slová: "Balkan-Klezmer-Gypsy-Punk-Super-Party-Band". Jednoduché, že? Nech už sú čokoľvek, je to jedno, pokiaľ je to dobré. A na Pohode dobrí rozhodne boli. Vlastne boli výborný, všetkých štrnásť členov. Po pódiu skákali a bavili sa spolu s publikom, podávali skvelé výkony na svojich inštrumentoch a dokonale spríjemňovali skoré popoludnie. 10 minút pred (údajným) koncom koncertu sa chalani rozhodli, že si popochodujú. Najprv sa postavili do stredu hľadiska. Neskôr začali kráčať smerom k hlavnému stejdžu a všetci ľudia kráčali s nimi. Počas tohto celý čas hrali. Mňa to po polhodine prestalo baviť a zamieril som preč z davu, ale dovtedy to bola parádna zábava. Originálne vystúpenie a skvelá šou, pravdepodobne druhá najlepšia.
Ďalším vystúpujúcim na mojom zozname boli Anthony Joseph & the Spasm Band. Mal som do ich vystúpenia ešte polhodinku čas, ale nič iné sa nedialo, tak som si išiel počkať do predu hľadiska. Na pódium najprv prišla kapela, a až po prvej inštrumentálnej skladbe tam dobehol sám Anthony Joseph. Bolo to kľudnejšie vystúpenie ako to predošlé, čo sa týka hudby aj počtu ľudí v publiku. Žáner tejto trinidadsko-britskej bandy je niečo medzi jazzom a funkom. Najprv som si povedal že nič pre mňa, ale po chvíli ma to začalo baviť. Je možné, že to bolo aj kvôli tomu, že Anthony Joseph je skvelý frontman. Ku koncu koncertu aj učil divákov tancovať. Takže hodnotím toto vystúpenie pozitívne.
Keď som prišiel do stanu EUrópa, Kouyaté-Neerman už začali hrať. Pohľad na nich bol skutočne čudný, a ani hudba nebola zrovna zvyčajná. Na jednej strane stál francúz David Neerman, ktorý hral na vibrafóne a na druhej strane to bol Lansiné Kouyaté, ten používal balafon. Samozrejme za nimi bol aj bubeník a basák, ale hlavnú úlohu zohrávali práve dvaja páni, podľa ktorých sa volá aj kapela. Spev nebol žiadny, hudba bola čisto inštrumentálna. Pravdupovediac ma to nejako nechytilo, ale videl som zopár ľudí, ktorých to očividne veľmi bavilo. Pre mňa to bol len ďalší oddych, ako aj takmer celý deň.
Zdalo sa mi že som mal medzi koncertmi veľa času, a to bolo len preto, lebo som zabudol ísť na slovenkého repera menom Vec. Namiesto toho som čakal na hlavnom stejdži, celkom vpredu, na folkových Ewert and the Two Dragons. Poznal som od nich pár singlov a veľmi ma nimi táto estonská štvorica nechytila. Naživo to bolo podobne, až na pár pesničiek. Vystúpenie mi prišlo celkom bez energie. Väčšinou som zaspával, ale našlo sa pár momentov, pri ktorých som sa bavil. Menovite to boli piesne ‚Sailor Man‘ a ‚Jolene‘. Bavilo ma ešte, keď spevák zapojil ľudí do spievania, ale to sa stalo len raz. Priemerný koncert
O 21:00 môj sobotňajší oddych skončil. V EUrópe hrali slovenskí punkoví veteráni, Davová Psychóza. Už pred koncertom som vedel, že to bude rozbíjačka; názov kapely sa ozýval už pár minút predtým, než nás pustili do stanu. Po prvej piesni som bol spotený ako ani raz na Pohode. A hoci bolo pogo oficiálne zakázané, na Davovke tomu nikto nemal šancu zabrániť. Myslím, že keby som nebol úplne vpredu pri zábradlí, neprežil by som to. Každú pesničku som spieval na plné pľúca a to isté robili všetci okolo mňa. Davovku poznajú predsa všetci slováci, čo počúvajú punk. Neopisateľná atmosféra, na Pohode určite jedinečný koncert. Nič podobné na festivale tento rok nebolo. Punk ako sa patrí.
Stále ma celkom štve, že som zmeškal Bonobo, ale myslím že mi to stálo za to. Počas Bonoba som totiž čakal, relatívne vpredu, na headlinera číslo jedna. Samozrejme, že to nebol nikto iný ako Nick Cave & the Bad Seeds. Kapelu poznám dlho, ale konkrétne pesničky som si od nich púšťal až začiatkom roka, keď vyšiel ich nový album ‚Push the Sky Away‘. Album nebol až taký skvelý, ale naživo znel o 100 % lepšie. Cez druhú pesničku, ‚Jubilee Street‘, som vedel, že Nick ovládne celý festival. Počas celého festivalu pobehoval po plošine pri hľadisku a doslova stál ľuďom na dlaniach. Myslel som, že to bude koncert typu Atoms for Peace („shut up and listen“), ale Nick Cave robil docela šou. Hudobne sa o všetko, samozrejme, starali The Bad Seeds. Vyzdvihnúť trebal hlavne výkon bradatého huslistu menom Warren Ellis, ktorý nosil slák za krkom ako šíp v tulci. Ale celá kapela podávala nadpriemerné výkony. Najlepšie piesne boli pre mňa zmieňovaná ‚Jubilee Street‘, ‚Stagger Lee‘ a rozhodne aj tichúčka ‚Push the Sky Away‘. Toto je to najlepšie, čo na festivale bolo, a titul headlinera si títo páni bezpochyby zaslúžia.
Následovalo ďalšie veľké meno, brazílsky DJ Amon Tobin. Vlastne už hral počas Nicka, ale poslednú polhodinku som stihol. Bál som sa, že to bude pre mňa ďalšie elektronické sklamanie, takže vlastne moje očakávanie ani neboli ktovieako vysoké. Hneď, čo som prišiel do Space Areny, som zistil, že Amon Tobin nie je ani zďaleka ako Justice či Diplo. Hudba mi prišla omnoho lepšia, neopakovali sa stále tie isté beaty dookola. Bohužiaľ, ako rýchlo sa mi koncert zapáčil, tak rýchlo aj skončil. Mrzí ma, že sa dve tretiny jeho koncertu prekrývali s Nickom Caveom.
V Space Arene pokračoval program, napriek tomu, že už bolo pol druhej ráno. Mladý DJ v maske menom SBTRKT vybehol na pódium chvíľu potom, čo Amon Tobin skončil. Rozbiehal sa pomaly a potichu, ale po krátkom čase už bolo počuť jeho tvorbu poriadne. Tiež to nebola taká typická elektronika, čo sa mne len páčilo. Nijaké silné zážitky však z tohto vystúpenia nemám.
Po SBTRKTovi som bol už len na drum’n’basse. Trvalo to štyri hodiny a bolo štyri hodiny furt to isté. Dokonca som si ani nevšimol, že sa tí dídžeji menili. Znova to bola zábava len hodinku, ale nič iné sa nedialo, tak som počul všetky štyri hodiny. Okej, dobre sa nato tancuje, ale štyri hodiny? Posledné hodiny festivalu som strávil len chodením po areáli.
Top 3 dňa: #3 Amon Tobin, #2 Davová Psychóza, #1 Nick Cave & The Bad Seeds
Keďže už nemám, čo viac povedať, ukončím to len tým, že na Pohodu 2013 budem spomínať vo veľkom. A verím, že to nie je len preto, že to je môj prvý festival. Aj organizátori Pohody tvrdia, že to bol najsilnejší ročník za celých 17 rokov festivalu. Zostáva len dúfať, že sa už budúci rok prekonajú a privedú ešte lepší line-up. Festivalová nálada a atmosféra sa už zlepšiť nedá. Alebo snáď áno? Uvidíme 10. Júla 2014.
Rado Budoš
Čtěte také:
